Život Prešova
online
online
F. KULISEV: Polárna žiara je veľký zážitok, má v sebe obrovskú energiu
05.12.2011 Celý región
Bratislava 4. decembra (TASR) - Milovníci exotických krajín poznajú jeho práce z výstav, DVD nosičov a troch monografií, v ktorých predstavuje najkrajšie miesta na Zemi. V zozname diel má zastúpené všetky kontinenty a širokú škálu prírodných krás, od ľadovcov, cez horské jazerá, vodopády, púšte, oceány, kaňony až po ťažko prístupné miesta v národných parkoch po celom svete. Absolvoval viac ako 150 individuálnych výstav na Slovensku i v zahraničí. Prostredníctvom svojho projektu Úžasná planéta osobne spoznal monacké knieža Alberta II.
\"Knieža je dlhoročný športovec, ovláda 15 športov profesionálne. Pozvali sme ho na otvorenie výstavy Amazing Planet, ktorú sme robili v spolupráci so Slovenským olympijským výborom. Padli sme si do oka, veľmi dobre sme si rozumeli,\" uviedol v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky fotograf a cestovateľ Filip Kulisev, držiteľ najvyššieho európskeho ocenenia pre profesionálnych fotografov - Master QEP (Qualified European Professional Photographer).
Máte priezvisko, ktoré neznie veľmi slovensky... Kulišev sa dokonca zmenilo na Kulisev. Aký má vôbec pôvod?
Bulharský. Rodičia aj ja s bratom sme sa narodili na Slovensku, ale starí rodičia v Bulharsku. Medzi prvou a druhou svetovou vojnou, keď to ešte bolo možné, prišli na Slovensko podnikať. V Bratislave som chodil do bulharskej základnej školy, takže rozprávam po bulharsky. Čiže som vlastne Kulišev. A Kulisev vzniklo preto, lebo Amazing Planet sme v roku 2001 zakladali s tým, že sa bude automaticky spájať s tým menom nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Povedali sme si, že dávať tam ten mäkčeň je úplne zbytočné, jednoducho sme ho vypustili.
Ako ste sa dostali k profesii fotografa, študovali ste fotografiu niekde na škole?
Nie, študoval som cestovný ruch, fotografovanie prišlo s cestami. Najprv sme len behali po svete, dovolenkovali. Fotil som veci, ktoré ma vždy zaujímali - prírodu. Vyrastal som so zemepisom a vôbec prírodnými vedami. Vždy to bolo o prírode. Robil som si také portfóliá, prezentácie pre kamarátov. Na základe toho vznikla myšlienka Amazing Planet, v roku 2001 sme ju založili. Odvtedy sa venujeme len tomu.
Od malička ste vedeli, čím chcete byť?
Všeličím (smiech). Chcel som byť archeológom, geológom, ale kartografom som chcel byť intenzívnejšie. Ako decko som mal veľkú záľubu kresliť si mapky. Poznáte ten klasický vzorec - prstom po svete. Tie mapy ma veľmi bavili.
Ľudia sa vo svojich profesiách vyvíjajú, alebo by sa aspoň mali... Je to aj váš prípad?
Jasné, keby nebol posun, ostali by sme v roku 2001. Posunul som sa technicky fotograficky ďalej, získal som skúsenosti na základe vlastných chýb, ktoré som robil na cestách i na fotkách. Prišli prvé úspechy, ocenenia a kontakty zaujímavé u nás, v zahraničí.
Myslela som skôr na objekty, ktoré ste fotili? Boli to napríklad najskôr skaly a postupne ste prešli k zvieratám?
Na začiatku boli zvieratá, hoci som ich nevyhľadával. Keď ste však vo svete, tie zvieratká k vám jednoducho prídu - klokanom v Austrálii sa nevyhnete, sú okolo vás. Keď boli s nimi zaujímavé situácie, samozrejme som ich odfotil. Potom vznikli aj cesty, kde sme zvieratá, napríklad gorily alebo medvede grizly, zámerne vyhľadávali.
Čo máte najradšej pred objektívom?
Precestovali sme toho veľa, vždy sa snažíme doplniť archív, ktorý máme, aby mohli vznikať ďalšie projekty. A potom si vyberáme - teraz nám chýbajú ľadovce, teraz by sme mohli mať palmy... Je to rôznorodé. Kedysi mal z toho človek pocit, že máme radšej skôr teplé krajiny, ale posledné roky sme hodne absolvovali zimu. Nie je to jednostranné, milujem rovnako púšte ako ľadovce, ale na striedačku je to asi najlepšie.
Stále hovoríte v množnom čísle. S kým cestujete a fotíte úžasnú planétu? Máte správne zorganizovaný tím?
Odjakživa s mojou polovičkou Zuzkou (Matejbusovou - pozn. TASR). Sme strašne dlho spolu, budúci rok to bude 20 rokov. Chodili sme spolu do školy a veľmi dobre sa poznáme. Je to moja opora, asistentka, všetko.
Je miesto na Zemi, kde ste ešte nefotili?
Toho je drvivá väčšina. Mali sme možnosť vidieť len zlomok.
Pred pár dňami ste nepracovali, ale oddychovali na Maledivách. Je fotografovanie také náročné? Môže sa vôbec fotograf cítiť aj unavený?
Je to náročné, je to veľa o komunikácii s x ľuďmi a to niekedy veľmi vyčerpáva. Človek by chcel tak kompletne vypnúť. Samozrejme, vypne na cestách tým, že sme na odľahlých miestach, ale vždy je za tým jednoznačný hnací modus - priorita fotenia. Ono sa to možno nezdá, ale je to veľmi veľký stres. Keď chce človek spraviť super fotky, musí vstávať ráno za tmy. Musí byť na mieste, ktoré chce fotiť naozaj ešte za tmy. Fotiť ráno, počas dňa sa premiestňovať, ešte sa snaží pozerať fotky, vracia sa na miesta. Večer takisto fotí, lebo najlepšie sa fotí pri teplom svetle - ráno, večer. Často treba večer ešte náhľady spracovať... Neskoro si ľahnete a ráno opäť skoro vstávate. Je to pre mňa veľmi príjemný cirkus, ale niekedy aj veľmi vyčerpávajúci.
Teraz ste si spomenuli na fotenie polárnej žiary?
Je to jeden z príkladov, keď je to naozaj náročné. Na Aľjaške bola polárna žiara až po polnoci, od jednej v noci do nejakej štvrtej. Keď som to chcel zachytiť, musel som byť hore aj cez deň aj v noci. V Nórsku je našťastie o niečo skôr, už od siedmej-ôsmej hodiny, ale trvá niekoľko hodín. Vo februári si fotenie v Nórsku zopakujeme. Polárna žiara je veľký zážitok aj pre organizmus, má v sebe obrovskú energiu. Mám z toho takú ohučanú hlavu, akoby som bol na koncerte celú noc. Počujete len piskot a keď zaspávate, otvoríte oči a máte pred sebou len zelenú farbu. Už som to zažil viackrát, ale nafotil som ju naozaj dobre až tento rok vo februári v Nórsku a v septembri na Aľjaške.
Na cestách zachytávate obraz, ale robíte si z ciest aj zápisky? Existuje cestovateľský zápisník Filipa Kuliseva?
Opisujem naše cesty v e-mailoch pre kamarátov. Rozhodli sme sa ich publikovať, budeme vychádzať z ich obsahov, pretože nie všetko z nich je publikovateľné. Prvá časť knihy by mala vyjsť budúci rok koncom leta vo vydavateľstve Slovart, už na nej pracujeme. Koncom septembra by som ju rád pokrstil na Bratislavskom hrade. Čitatelia sa dozvedia o našich zážitkoch, čo všetko sme videli, za akých situácií fotky vznikali. Je toho strašne veľa.
Máte obľúbenú krajinu, ktorá si vás podmanila? Ak áno, čím vás oslnila?
To sa nedá povedať, že je jedna. Je veľa krajín, do ktorých sa radi vraciame, pretože nás nejakým spôsobom priťahujú a sú tam rôznorodé veci na fotenie. Veľmi zaujímavý je Nový Zéland, človek tam má kompletne veľa rozličných vecí na jednom mieste - na dvoch ostrovoch. Kompaktne sa dá prejsť za pár týždňov a veľmi dobre sa tam cítim. Amerika (USA) je absolútne najkomplexnejšia krajina na svete. Majú Bahamy, Portoriko a Karibskú oblasť, majú Aljašku a majú Havajské ostrovy, čo je zase kompletný vulkanický svet a palmy. V podstate majú od púští cez ľadovce, cez pralesy, palmy kompletne všetko, tam sa veľmi často vraciame, preto aj vznikol projekt Amazing USA, výstava, ktorá bude putovať po celom Slovensku.
Na vašich výpravách za \"umením prírody\" spolupracujete aj s nejakými inštruktormi, využívate pomoc sprievodcov?
Sú miesta, ktoré sú úžasné, ale potrebujete pomoc pri organizácii - miestneho človeka, guidea, šoféra. V Bolívii sme museli mať so sebou dokonca kuchárku. Na výprave do líbyjskej púšte sme mali okolo seba kompletný tím. To je iný typ cestovania.
Ktorá výprava bola taká \"mimoriadna\"?
Zo zdravotného hľadiska bola najnáročnejšia Bolívia. Museli sme mať šoféra, sprievodcu, ktorý rozprával s domorodcami a veľmi dobre poznal oblasť. Nie sú tam žiadne vyznačenia, žiadne pumpy. Spomínal som kuchárku, tú som nechcel, ale potom som pochopil, že tam si nemôžeš po ceste niečo kúpiť, nemáš kde. Mali so sebou na týždeň proviant, robila nám raňajky, obed, večeru na bolívijský spôsob. Jedli sme lamu alebo alpaku so šalátikom (úsmev). Bolo to veľmi dobré, vždy z toho vedela vyčarovať niečo chutné. V takej výške sme sa nemuseli báť, že chytíme nejakého bacila. Je tam extrémne sucho a vo výške 4000 až 5000 metrov žiadne baktérie. Z hygienického hľadiska to bolo fajn, ale náročný na organizmus bol riedky vzduch. Najmä prvé dva týždne sme mali teplotu, objavil sa aj zápal ucha. To bolo nepríjemné a namáhavé, nemohli sme ísť na 100 percent, boli sme chorí. Bol to boj organizmu s danou situáciou.
Boli ste na mieste, o ktorom určite viete, že tam noha Slováka nevkročila?
Ostrov Tristan da Cunha, ktorý leží v strede medzi Afrikou a Južnou Amerikou. Je to najodľahlejší ostrov na svete, čo sa týka civilizácie. Len raz do mesiaca sa tam zastaví loď z Kapského mesta, ktorá im privezie mesiac staré noviny alebo DVD. Živia ich kraby, je tam továreň na ich spracovanie. Keď sme tam boli v roku 2004, akurát im BBC otvorila satelit, umožnila im chytať jednu stanicu. Vtedy sa vlastne po prvý raz spoznali s vonkajším svetom. Býva tam okolo 300 ľudí, vyskytuje sa len sedem priezvisk, všetci sú navzájom skrížení. Keď sa pozriete na človeka, či je to muž alebo žena, v podstate je to to isté. Všetci sa na seba podobali, je to unikátne miesto.
Stali ste sa prvým Slovákom, ktorý vystavoval svoje diela v Monackom kniežactve. Knieža Albert II. je váš dlhoročný obdivovateľ, napísal dokonca predslov do vašej knihy 100 Divov. Ako ste sa našli?
Spoznali sme sa v roku 2009 vo februári, keď som mal výstavu vo Vancouveri. Vtedy sa tam konal aj medzinárodný kongres Globe pri príležitosti Olympijských hier v roku 2010. Stretli sa tam olympijské tímy, knieža Albert je vo vedení olympijského výboru za Monako. Je to dlhoročný športovec, ovláda 15 športov profesionálne. Pozvali sme ho na otvorenie výstavy Amazing Planet, ktorú sme robili v spolupráci so Slovenským olympijským výborom. Padli sme si do oka, veľmi dobre sme si rozumeli. Moje veci sa mu páčia. Je to veľmi otvorený, kamarátsky človek. Z toho vznikol predslov do knihy a výstava, ktorá sa uskutočnila tohto roku v Monaku. Ďalšie aktivity sa plánujú, chodíme tam pomaly ako do kostola (smiech).
Ocitli ste sa v situácii, keď ste fotili \"na hrane\"?
Človek sa vždy dostáva do zvláštnych situácií aj vlastným pričinením. Mám trošku vyoperovaný pud sebazáchovy. Zuzka mi musí v niektorých situáciách vysvetľovať, že je to blbosť, nech to nerobím a sťahovať ma, zakazovať mi a prikazovať. Vtedy je to dobré, lebo keď mám fotoaparát v ruke a pozerám sa cez hľadáčik, niekedy si vôbec neuvedomujem nebezpečie, ktoré môže byť, či už behám za grizlym, vlkom, alebo chytám za chvost krokodíla, nech sa otočí. Už si to teraz uvedomujem viac, lebo o tom často rozprávame. Snažím sa vyvolať v sebe pud sebazáchovy. Nie som dobrodruh, blázon, ktorý by behal po pralese a zháňal zvieratká len preto, aby mal zvýšený adrenalín, to určite nie, ale človek sa na tých cestách dostane do rozličných situácií.
Koncom septembra sa vám splnil sen, leteli ste nad Yellowstonským národným parkom a nafotili najväčší horúci prameň v USA Grand Prismatic. Ako dlho ste to fotenie pripravovali?
Deväť mesiacov... Trvalo to, kým sme získali všetky povolenia a odkomunikovali, s ktorou spoločnosťou tam poletíme, lebo to nikto nerobí. Nikto to neorganizuje, je to zakázané. Skúšal som to v roku 2009, tá organizácia okolo toho ma odradila. Oslovoval som viacero spoločností, niektoré to považovali za nemožné, napokon som však povolenie na 10 dní v Yellowstone a prelet nad Grand Prismatic získal. Hmla sa rozplynula, na štvrtý deň sa to podarilo. Bolo to naozaj nepríjemné, leteli sme 50 minút tam a 50 minút naspäť. V 4000 metrovej výške bola fakt veľká zima. Leteli sme bez dverí, nemal som ani bezpečnostný pás, bol som pripútaný len povrazmi pre prípad, že by som vypadol z helikoptéry. Je to ťažko vybojovaná fotka.
Čo vás čaká v roku 2012? Ktoré prírodné scenérie pôjdete fotiť najbližšie?
Na prelome tohto roka ideme na Floridu a navštívime zopár karibských ostrovov. Čo je na ďalší rok isté, to je február - Nórsko, fotenie polárnej žiary a fjordov, a Fínsko. V júni by som rád išiel pofotiť do Rwandy a Tanzánie gorily. Už som ich čiastočne videl v Ugande, bol to jeden z najintenzívnejších zážitkov - fotenie goríl na hraniciach Rwandy, Konga a Ugandy. Chcel by som si to zopakovať. Na jeseň ma čaká výstava v New Yorku, v Kolíne na Fotokine, v Monaku a Bratislave. No a kniha, na základe toho budeme časovať ďalšie cesty.
Rozhovor s Filipom Kulisevom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.
\"Knieža je dlhoročný športovec, ovláda 15 športov profesionálne. Pozvali sme ho na otvorenie výstavy Amazing Planet, ktorú sme robili v spolupráci so Slovenským olympijským výborom. Padli sme si do oka, veľmi dobre sme si rozumeli,\" uviedol v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky fotograf a cestovateľ Filip Kulisev, držiteľ najvyššieho európskeho ocenenia pre profesionálnych fotografov - Master QEP (Qualified European Professional Photographer).
Máte priezvisko, ktoré neznie veľmi slovensky... Kulišev sa dokonca zmenilo na Kulisev. Aký má vôbec pôvod?
Bulharský. Rodičia aj ja s bratom sme sa narodili na Slovensku, ale starí rodičia v Bulharsku. Medzi prvou a druhou svetovou vojnou, keď to ešte bolo možné, prišli na Slovensko podnikať. V Bratislave som chodil do bulharskej základnej školy, takže rozprávam po bulharsky. Čiže som vlastne Kulišev. A Kulisev vzniklo preto, lebo Amazing Planet sme v roku 2001 zakladali s tým, že sa bude automaticky spájať s tým menom nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Povedali sme si, že dávať tam ten mäkčeň je úplne zbytočné, jednoducho sme ho vypustili.
Ako ste sa dostali k profesii fotografa, študovali ste fotografiu niekde na škole?
Nie, študoval som cestovný ruch, fotografovanie prišlo s cestami. Najprv sme len behali po svete, dovolenkovali. Fotil som veci, ktoré ma vždy zaujímali - prírodu. Vyrastal som so zemepisom a vôbec prírodnými vedami. Vždy to bolo o prírode. Robil som si také portfóliá, prezentácie pre kamarátov. Na základe toho vznikla myšlienka Amazing Planet, v roku 2001 sme ju založili. Odvtedy sa venujeme len tomu.
Od malička ste vedeli, čím chcete byť?
Všeličím (smiech). Chcel som byť archeológom, geológom, ale kartografom som chcel byť intenzívnejšie. Ako decko som mal veľkú záľubu kresliť si mapky. Poznáte ten klasický vzorec - prstom po svete. Tie mapy ma veľmi bavili.
Ľudia sa vo svojich profesiách vyvíjajú, alebo by sa aspoň mali... Je to aj váš prípad?
Jasné, keby nebol posun, ostali by sme v roku 2001. Posunul som sa technicky fotograficky ďalej, získal som skúsenosti na základe vlastných chýb, ktoré som robil na cestách i na fotkách. Prišli prvé úspechy, ocenenia a kontakty zaujímavé u nás, v zahraničí.
Myslela som skôr na objekty, ktoré ste fotili? Boli to napríklad najskôr skaly a postupne ste prešli k zvieratám?
Na začiatku boli zvieratá, hoci som ich nevyhľadával. Keď ste však vo svete, tie zvieratká k vám jednoducho prídu - klokanom v Austrálii sa nevyhnete, sú okolo vás. Keď boli s nimi zaujímavé situácie, samozrejme som ich odfotil. Potom vznikli aj cesty, kde sme zvieratá, napríklad gorily alebo medvede grizly, zámerne vyhľadávali.
Čo máte najradšej pred objektívom?
Precestovali sme toho veľa, vždy sa snažíme doplniť archív, ktorý máme, aby mohli vznikať ďalšie projekty. A potom si vyberáme - teraz nám chýbajú ľadovce, teraz by sme mohli mať palmy... Je to rôznorodé. Kedysi mal z toho človek pocit, že máme radšej skôr teplé krajiny, ale posledné roky sme hodne absolvovali zimu. Nie je to jednostranné, milujem rovnako púšte ako ľadovce, ale na striedačku je to asi najlepšie.
Stále hovoríte v množnom čísle. S kým cestujete a fotíte úžasnú planétu? Máte správne zorganizovaný tím?
Odjakživa s mojou polovičkou Zuzkou (Matejbusovou - pozn. TASR). Sme strašne dlho spolu, budúci rok to bude 20 rokov. Chodili sme spolu do školy a veľmi dobre sa poznáme. Je to moja opora, asistentka, všetko.
Je miesto na Zemi, kde ste ešte nefotili?
Toho je drvivá väčšina. Mali sme možnosť vidieť len zlomok.
Pred pár dňami ste nepracovali, ale oddychovali na Maledivách. Je fotografovanie také náročné? Môže sa vôbec fotograf cítiť aj unavený?
Je to náročné, je to veľa o komunikácii s x ľuďmi a to niekedy veľmi vyčerpáva. Človek by chcel tak kompletne vypnúť. Samozrejme, vypne na cestách tým, že sme na odľahlých miestach, ale vždy je za tým jednoznačný hnací modus - priorita fotenia. Ono sa to možno nezdá, ale je to veľmi veľký stres. Keď chce človek spraviť super fotky, musí vstávať ráno za tmy. Musí byť na mieste, ktoré chce fotiť naozaj ešte za tmy. Fotiť ráno, počas dňa sa premiestňovať, ešte sa snaží pozerať fotky, vracia sa na miesta. Večer takisto fotí, lebo najlepšie sa fotí pri teplom svetle - ráno, večer. Často treba večer ešte náhľady spracovať... Neskoro si ľahnete a ráno opäť skoro vstávate. Je to pre mňa veľmi príjemný cirkus, ale niekedy aj veľmi vyčerpávajúci.
Teraz ste si spomenuli na fotenie polárnej žiary?
Je to jeden z príkladov, keď je to naozaj náročné. Na Aľjaške bola polárna žiara až po polnoci, od jednej v noci do nejakej štvrtej. Keď som to chcel zachytiť, musel som byť hore aj cez deň aj v noci. V Nórsku je našťastie o niečo skôr, už od siedmej-ôsmej hodiny, ale trvá niekoľko hodín. Vo februári si fotenie v Nórsku zopakujeme. Polárna žiara je veľký zážitok aj pre organizmus, má v sebe obrovskú energiu. Mám z toho takú ohučanú hlavu, akoby som bol na koncerte celú noc. Počujete len piskot a keď zaspávate, otvoríte oči a máte pred sebou len zelenú farbu. Už som to zažil viackrát, ale nafotil som ju naozaj dobre až tento rok vo februári v Nórsku a v septembri na Aľjaške.
Na cestách zachytávate obraz, ale robíte si z ciest aj zápisky? Existuje cestovateľský zápisník Filipa Kuliseva?
Opisujem naše cesty v e-mailoch pre kamarátov. Rozhodli sme sa ich publikovať, budeme vychádzať z ich obsahov, pretože nie všetko z nich je publikovateľné. Prvá časť knihy by mala vyjsť budúci rok koncom leta vo vydavateľstve Slovart, už na nej pracujeme. Koncom septembra by som ju rád pokrstil na Bratislavskom hrade. Čitatelia sa dozvedia o našich zážitkoch, čo všetko sme videli, za akých situácií fotky vznikali. Je toho strašne veľa.
Máte obľúbenú krajinu, ktorá si vás podmanila? Ak áno, čím vás oslnila?
To sa nedá povedať, že je jedna. Je veľa krajín, do ktorých sa radi vraciame, pretože nás nejakým spôsobom priťahujú a sú tam rôznorodé veci na fotenie. Veľmi zaujímavý je Nový Zéland, človek tam má kompletne veľa rozličných vecí na jednom mieste - na dvoch ostrovoch. Kompaktne sa dá prejsť za pár týždňov a veľmi dobre sa tam cítim. Amerika (USA) je absolútne najkomplexnejšia krajina na svete. Majú Bahamy, Portoriko a Karibskú oblasť, majú Aljašku a majú Havajské ostrovy, čo je zase kompletný vulkanický svet a palmy. V podstate majú od púští cez ľadovce, cez pralesy, palmy kompletne všetko, tam sa veľmi často vraciame, preto aj vznikol projekt Amazing USA, výstava, ktorá bude putovať po celom Slovensku.
Na vašich výpravách za \"umením prírody\" spolupracujete aj s nejakými inštruktormi, využívate pomoc sprievodcov?
Sú miesta, ktoré sú úžasné, ale potrebujete pomoc pri organizácii - miestneho človeka, guidea, šoféra. V Bolívii sme museli mať so sebou dokonca kuchárku. Na výprave do líbyjskej púšte sme mali okolo seba kompletný tím. To je iný typ cestovania.
Ktorá výprava bola taká \"mimoriadna\"?
Zo zdravotného hľadiska bola najnáročnejšia Bolívia. Museli sme mať šoféra, sprievodcu, ktorý rozprával s domorodcami a veľmi dobre poznal oblasť. Nie sú tam žiadne vyznačenia, žiadne pumpy. Spomínal som kuchárku, tú som nechcel, ale potom som pochopil, že tam si nemôžeš po ceste niečo kúpiť, nemáš kde. Mali so sebou na týždeň proviant, robila nám raňajky, obed, večeru na bolívijský spôsob. Jedli sme lamu alebo alpaku so šalátikom (úsmev). Bolo to veľmi dobré, vždy z toho vedela vyčarovať niečo chutné. V takej výške sme sa nemuseli báť, že chytíme nejakého bacila. Je tam extrémne sucho a vo výške 4000 až 5000 metrov žiadne baktérie. Z hygienického hľadiska to bolo fajn, ale náročný na organizmus bol riedky vzduch. Najmä prvé dva týždne sme mali teplotu, objavil sa aj zápal ucha. To bolo nepríjemné a namáhavé, nemohli sme ísť na 100 percent, boli sme chorí. Bol to boj organizmu s danou situáciou.
Boli ste na mieste, o ktorom určite viete, že tam noha Slováka nevkročila?
Ostrov Tristan da Cunha, ktorý leží v strede medzi Afrikou a Južnou Amerikou. Je to najodľahlejší ostrov na svete, čo sa týka civilizácie. Len raz do mesiaca sa tam zastaví loď z Kapského mesta, ktorá im privezie mesiac staré noviny alebo DVD. Živia ich kraby, je tam továreň na ich spracovanie. Keď sme tam boli v roku 2004, akurát im BBC otvorila satelit, umožnila im chytať jednu stanicu. Vtedy sa vlastne po prvý raz spoznali s vonkajším svetom. Býva tam okolo 300 ľudí, vyskytuje sa len sedem priezvisk, všetci sú navzájom skrížení. Keď sa pozriete na človeka, či je to muž alebo žena, v podstate je to to isté. Všetci sa na seba podobali, je to unikátne miesto.
Stali ste sa prvým Slovákom, ktorý vystavoval svoje diela v Monackom kniežactve. Knieža Albert II. je váš dlhoročný obdivovateľ, napísal dokonca predslov do vašej knihy 100 Divov. Ako ste sa našli?
Spoznali sme sa v roku 2009 vo februári, keď som mal výstavu vo Vancouveri. Vtedy sa tam konal aj medzinárodný kongres Globe pri príležitosti Olympijských hier v roku 2010. Stretli sa tam olympijské tímy, knieža Albert je vo vedení olympijského výboru za Monako. Je to dlhoročný športovec, ovláda 15 športov profesionálne. Pozvali sme ho na otvorenie výstavy Amazing Planet, ktorú sme robili v spolupráci so Slovenským olympijským výborom. Padli sme si do oka, veľmi dobre sme si rozumeli. Moje veci sa mu páčia. Je to veľmi otvorený, kamarátsky človek. Z toho vznikol predslov do knihy a výstava, ktorá sa uskutočnila tohto roku v Monaku. Ďalšie aktivity sa plánujú, chodíme tam pomaly ako do kostola (smiech).
Ocitli ste sa v situácii, keď ste fotili \"na hrane\"?
Človek sa vždy dostáva do zvláštnych situácií aj vlastným pričinením. Mám trošku vyoperovaný pud sebazáchovy. Zuzka mi musí v niektorých situáciách vysvetľovať, že je to blbosť, nech to nerobím a sťahovať ma, zakazovať mi a prikazovať. Vtedy je to dobré, lebo keď mám fotoaparát v ruke a pozerám sa cez hľadáčik, niekedy si vôbec neuvedomujem nebezpečie, ktoré môže byť, či už behám za grizlym, vlkom, alebo chytám za chvost krokodíla, nech sa otočí. Už si to teraz uvedomujem viac, lebo o tom často rozprávame. Snažím sa vyvolať v sebe pud sebazáchovy. Nie som dobrodruh, blázon, ktorý by behal po pralese a zháňal zvieratká len preto, aby mal zvýšený adrenalín, to určite nie, ale človek sa na tých cestách dostane do rozličných situácií.
Koncom septembra sa vám splnil sen, leteli ste nad Yellowstonským národným parkom a nafotili najväčší horúci prameň v USA Grand Prismatic. Ako dlho ste to fotenie pripravovali?
Deväť mesiacov... Trvalo to, kým sme získali všetky povolenia a odkomunikovali, s ktorou spoločnosťou tam poletíme, lebo to nikto nerobí. Nikto to neorganizuje, je to zakázané. Skúšal som to v roku 2009, tá organizácia okolo toho ma odradila. Oslovoval som viacero spoločností, niektoré to považovali za nemožné, napokon som však povolenie na 10 dní v Yellowstone a prelet nad Grand Prismatic získal. Hmla sa rozplynula, na štvrtý deň sa to podarilo. Bolo to naozaj nepríjemné, leteli sme 50 minút tam a 50 minút naspäť. V 4000 metrovej výške bola fakt veľká zima. Leteli sme bez dverí, nemal som ani bezpečnostný pás, bol som pripútaný len povrazmi pre prípad, že by som vypadol z helikoptéry. Je to ťažko vybojovaná fotka.
Čo vás čaká v roku 2012? Ktoré prírodné scenérie pôjdete fotiť najbližšie?
Na prelome tohto roka ideme na Floridu a navštívime zopár karibských ostrovov. Čo je na ďalší rok isté, to je február - Nórsko, fotenie polárnej žiary a fjordov, a Fínsko. V júni by som rád išiel pofotiť do Rwandy a Tanzánie gorily. Už som ich čiastočne videl v Ugande, bol to jeden z najintenzívnejších zážitkov - fotenie goríl na hraniciach Rwandy, Konga a Ugandy. Chcel by som si to zopakovať. Na jeseň ma čaká výstava v New Yorku, v Kolíne na Fotokine, v Monaku a Bratislave. No a kniha, na základe toho budeme časovať ďalšie cesty.
Rozhovor s Filipom Kulisevom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.
0
www.ZIVOTPO.sk
